Nie je to len o dobíjaní našich energetických zásob z tej veľkej žeravej gule zvanej slniečko, ale hlavne o otváraní sŕdc. Všetko pučí, kvitne a za dverami veľká noc, spoje sa pripravujú na nával cestujúcich, ktorí mieria do svojich rodných domovov. Aspoň na chvíľu utiecť od prestresovaného a uponáhľaného štýlu života. Ísť si oddýchnuť k svojim najbližším. Uvažovali ste niekedy na silou objatia? Áno, tú vec, ktorú chlap s chlapom nerobia, lebo bla bla bla. Všetkých svojich dobrých kamošov/ky objímam, lebo objatie je, by som povedal najzákladnejšia potreba nás ľudských tvorov. Pripomína to časy, keď sme boli ešte malé detičky a mama nás jemne hojdala v rytme spánku. Na objatia svojich milovaných sa takisto nedá zabudnúť, zvlášť vraj na tie moje, ako povedala jedna z "mojich" žien. Lenže to ma ďalej núti myslieť na to, prečo ju nemôžem objímať práve teraz a kým ona sladko spí, objímam postarší notebook v posteli a ďobem do klávesnice ako ďateľ, prsty behajú samé.
Keď sa človek dostane do ťažkej situácie, pomyslí si: ,, Bože, za čo?" Odpoveď je jednoduhšia ako by ste čakali - za rebro. :) Šťastie praje nie tým, čo su parketoví levi, ale tým čo neustále padajú, lebo za každým postavením ich čaká iná skúsenosť. Padať sa donekonečna nedá, samozrejme existujú individuá ako ja, že sa proste padať naučia a to s takou noblesou, že okolie by tiež chcelo "tak padnúť na hlavu". Mám na mysli svoje melancholicko až depresívne výtvory, za básne to osobne nepovažujem, lebo nerozmýšľam, keď ich píšem, letí to zo mňa ako dym z komína, taka písmenková cigaretka, takže nejaká tá kritika ohľadom na štylistiku ma nerozhádže, je to freestyle písanie, pre radosť seba aj iných. Je šumafuk či po ich prečítaní vypadne slza radosti alebo žiaľu, slzy sú očistou duše, keďže oči sú bránou do nej. Suma sumárum, ak by to pomohlo ako barlička, čo i len jednému človeku, hoci aj mne(zahlásilo hrdo ego), budem v tom pokračovať.
Do objatia :)